Pútnik...

Šiel so sklonenou hlavou smerom k osade utečencov. Mal na sebe dotrhanú sutanu a cez plece prevesenú starú hrdzavú kosu, ktorá sa kývala do rytmu jeho pomalých krokov. Zrazu sa spoza rohu vynorila ženská postava a kráčala oproti nemu. Nemal záujem o nejaké zdržanie a tak sklonil hlavu a ignorujúc postavu šiel ďalej.
"Stoj ty pes!", zakričala žena keď okolo nej bez slova prešiel. "Stoj a pokloň sa inak ťa strestám bičom!", pokračovala. Neodvetil, len zdvihol hlavu a uprel chladné čierne oči na ženu.
"Také ako ona nám priniesli skazu a potupu.",pomyslel si,"Naša rasa je predurčená vládnuť, rozsievať strach a skazu. Nie sa skrývať a živoriť v dierach ako je táto. Tá všivavá pavúčica a jej špinavé kňažky!"
Tfuj! Odplula si žena keď zbadala jeho neprirodzene bledú a zjazvenú tvár. "Ty hnusný pes! Menom Lloth ti prika..", slová kňažky zostali vysieť vo vzduchu nedopovedané. Kosa doteraz odpočívajúca na jeho ramene sa zablysla v širokom oblúku a ženiné bezhlavé telo dopadlo s tupým buchnutím na zem.
Prikročil k ženinej skrvavenej hlave a s úškrnom na perách ju zdvihol do výšky svojich očí. "Takto dopadnete všetky! A nakoniec aj tá vaša zavšivená pavúčica.", prehovoril hlbokým chraplavým hlasom. Ešte chvíľu pozeral uprene do mŕtvych očí a nechal stekať krv po svojich rukách a sutane. Potom hlavu zahodil a znova sa vydal pomalým krokom na cestu. Nad ženiným bezhlavým telom zavládlo hrobové ticho. Len kdesi zdiaľky slabo doliehal chraplavý smiech...