Diva

[Jachyra]

Dlho staré ruiny spočívali v tichosti, usadené prachom v ktorom len krysy vyšliapali svoje cestičky. Tma a zatuchnutý vzduch už nedokážu vyprávať, čo sa v týchto zabudnutých sieňach dialo. Po tisícich rokoch do stratena upadla minulá sláva a krása, bohatstvo. Ostal len popol a ..... skaza.
Ale teraz, teraz sa tieto dni zabudnutia zmenili. Už niekoľko posledných dní sa ruiny jemne zachvievajú otrasmi od krompáčov a čakanov, hlasy robotníkov prehlušujú pišťanie krýs. A v tento posledný deň, keď sa ozvali nadšené pokriky robotníkov, sa k nim pridal aj niekto iný - postava v dlhých tmavomodrých zamatových šatách, honosne zdobenej drobnými vzormi, žena zahalená širokým plášťom temným ako noc, jej tvár skrytá v tieni kapucne.
V štíhlych prstoch držiaca palicu, ktorej drobné diamantové kamienky žiaria jasným teplým svetlom, ožarujúcim celé priestory a uľahčujúce robotníkom ich prácu. Tí ešte istý čas tvrdo pracovali, odhaľovali dávno stratené spola zrúcané priestory, stavali podpery, aby ich chabý strop nezasypal. S lopatami odhrabali posledné kamenia a nánosy hliny a odhalili mramorovú podlahu.
    Plné pery sa v tieni kapucne spokojne usmiali. Žena niečo ticho šepla predákovi a ten hneď začal pokrikovať na mužov. Metly, handry, voda, vedrá ... mramorová dlažba postupne odkrývala svoje taje - vzor, umne vyrytý v nej, tvoriaci podivné tvary, skoro kruhového pôdorysu, ale i tak s istými pásmi, lemovanými runami, mieriacimi k obdĺžniku uprostred tohto kruhu. A tam ďalšie znaky v prastarej reči, neznámej pre bytosti z nového sveta.
Žena preletela pohľadom miestnosť, bývalú sieň slávy, bohatstva a moci. Pomaly, nenáhlivo, presunula svoju palicu, opradenú mágiou, do druhej ruky. Rovnako nenáhlivo si stiahla pravú rukavičku a odhalila príjemne hnedé, skoro akoby opálené prsty a drobnú dlaň.
Jej pery sa zavlnili skoro akoby sa chcela zasmiať, ale držala to v sebe. Jej pravá ruka sa zdvihla, končeky prstov sa dotkli kamennej steny po jej pravici. Nechty sa zaryli do skaly ... a v tom momente sa ruinami ozval desivý, do morku kostí sa zarezávajúci škripot, magicky nesený z jej nechtov, pevných ako drápy, zanechávajúcimi na stene dlhé čiary.
A prepuklo peklo. Všetci muži sa zarazili na mieste, kde práve pracovali. V ďalšom momente sa skrútili v bolestiach a začali jačať. Padali k zemi, dlane pritisnuté na spánky a čelo. Žena sa len zhlboka nadýchla, skoro akoby chcela vsiaknuť celý ten pach utrpenia.
„Slúžite pre vyššie ciele. Vaša obeta,“ ženine hebké pery sa zavlnia temným úsmevom, „nebude marná.“ šepot, hlboký a sladký, zaznel každému z robotníkov v hlave skôr, ako ich pohyby postupne ustávali, a jediné, čo sa hýbalo, bola krv vytekajúca z uší, nosov a očí skonávajúcich mužov. Jej oči, sivé ako zimné nebo, sledovali, ako tmavá tekutina napĺňala drážky v podivnom runovom kruhu. Žena sa mierne napla a zadržala dych v očakávaní, skoro akoby sama skamenela ako tá stena, o ktorú sa opierala.
A krv pokračovala vo svojej pokojnej ceste, naplnila kruh a kanálikmi pretekala ďalej do stredu, k tomu podivnému honosne zdobenému obdĺžniku v zemi a tam ... mizla. Krv stekala, nevidená očami tých, čo sú na povrchu, prechádzala hrubým kameňom a otvormi v ňom, pred stáročiami pripravenými pre tento okamih. A tam v hĺbke kvapkala na telo dávno spiaceho, odpočívajúceho a ... zabudnutého.
Zem sa začala mierne otriasať, žena sa prudko nadýchla a jej oči sa rozšírili dychtivosťou.
Poď, ty, ktorého očakávam celý svoj život. Cíť moje volanie, otvor oči a opäť ukáž temnotu tomuto svetu.
Jej pootvorené pery sa zachvejú sústredením, jej oči sa privrú napätím. A vtom sa zem roztrhla, sprevádzaná výkrikom zúfalstva.

[Jachyra]

Tichý klapot opätkov sa rozliehal starými sieňami sprevádzaný šušťaním hodvábnych šiat s niekoľkými spodničkami, aby im dodali nadýchaný výzor. Krôčky boli priame, akoby ich majiteľka dobe vedela, kam smeruje. Kadere, černejšie ako samotná noc, poskakovali na jej chrbte. Miestnosťou sa ozvalo ryčanie a spoza rohu vyskočila príšera - koža obopínala kosti, svaly skoro žiadne, medzi úzkymi zoschnutými perami tesáky. Úbohý pozostatok človeka, ktorým ten tvor dakedy býval.
Žena ani len neotočila pohľad, len jej pery sa pohli. Tichý rozkaz sa vzniesol do vzduchu a odpoveďou mu bolo cvendžanie meča vytiahnutého z púzdra. Veľká statná postava sa pohla a nemilosrdne zoťala jedným švihom pološialeného upíra.
"Úbožiaci." drobný nosík sa nakrčil odporom, ako žena nadvihla sukne a prekročila už skutočnú mŕtvolu, "Ako hlboko ste klesli."
Vedľa jej druhého boka strnulo a predsa vyrovnane kráčala belostná postava kostlivca, z ktorého viseli už len zdrapy dakedy honosného oblečenia, zlatá hrubá reťaz sa pohojdávala na jeho hrudi, ale tak pokrytá špinou a časom, že by nik v nej nepoznal pečať niečoho veľmi starého. Prilba tvarovaná umnými elfskými kováčmi spočívala na kostlivcovej hlave. Niekoľko svetlohnedých špinavých prameňov trčalo v chuchvalcoch spod nej.
"Oh, ja viem. Viem, môj drahý."
Slová sprevádzané tichým melodickým smiechom vyšli z ledva sa hýbajúcich tmavých pier ženy, smerujúce ku kostlivcov. Ten k nej otočil prázdne jamky, v ktorých namiesto očí žiarili iba dva temne červené orby.
"Už som blízko. A každým krokom, každým dňom bližšie. Už to nebude dlho trvať. Moja moc narastá a ja to môžem cítiť. Všetci ma počúvajú. Dokonca i On. Ako za starých čias, než som prišla o svoju moc."
Nežná tvárička sa zdvihla k nemŕtvemu, jej drobná dlaň jemne pohladila jeho slonovinovo biele kosti tváre.
"A vďaka Nemu nebude jediného, kto by sa nesklonil pred mojim slovom. Ahhh ... ale trpezlivosť. Len trpezlivosť. V neživote čas hrá za mňa, nie proti mne. Ľudské generácie sú okamihom."
Žena šepla a sladko sa usmiala. Pred nimi sa z tmy vynorilaiveľké starodávne dvere, pochované v tomto sídle plnom smrti-nesmrti. Mocný rytier, prinášajúci skazu, teraz však poslušným psíkom svojej panej, okamžite k nim podišiel a dokorán ich otvoril. Havranie pramene na okamih zakryli ženinu tvár, ako jej biele zúbky zovreli svoju spodnú peru.
Všetci sú hlúpi. Všetci sú rovnako slepí a naivní. Sú mojou zbraňou, i keď si myslia opak. Dokonca aj On. Tak starý, plný sily ako psychickej tak fyzickej, dokonca tak, že by v plnej svojej moci rozgniavil môjho "pána", dokonca i on má svoju slabinu, ktorú nedokáže ovládať. A ja som si tú slabinu ukradla pre mňa. MŇA! Môj "pán" nemusí vedieť všetko. V srdci hvozdu sú veci skryté jeho vševidiacemu pohľadu. Ale potom, potom si od neho vezmem všetko. Už dosť experimentov, tentoraz skončí ako experiment on. A ja budem tá, ktorá sa nepomýli. A nebude už nik, kto by ma dokázal poraziť. Budem skutočne nesmrteľná.
"Diva, moja krásna kvetinka, ktorá nikdy neuschne. Vitaj! Poď a ponúkni sa na mojej hostine." tichý hlboký hlas plný veselia sprevádzal pád tela na zem a stonanie chvejúcej sa dievčiny, ešte dieťaťa, ktorá zdesene zdvihla pohľad k pomaly sa približujúcej, usmievajúcej sa žene.
"Vieš, že mám radšej mužov, vaša excelencia."
Diva sa pokorne a hlboko uklonila, ale i tak stihla zachytiť jeho žiadostivý pohľad. Zachvela sa. Tvár sa jej skrivila zhnusením, ale to ostalo skryté medzi čiernymi kaderami a sklonenej hlávke.
Tentoraz sa tomu nevyhnem.
Preblesklo jej bolestivo hlavou v desivej istote.
Avšak pretrpieť okamžik, aby som získala večnosť a sladkú chuť pomsty ...
Myslienky sa rozpŕchli do stratena pri dotyku jeho chladných rúk, pri ktorých jej prebehol mráz po chrbte.

Avšak tentoraz to bolo iné. Utrpenie prišlo. Ale jej myseľ neostala prázdna tak ako vždy predtým. Tentoraz bola naplnená Ním. Videla Jeho. Skoro akoby cítila Jeho náruč, Jeho ruky pevne ovinuté okolo nej. Jeho pery na svojom tele. Jeho pohľad rozpálený túžbou ...

[Jachyra]

Bola to skoro večnosť, než sa jej podarilo dostať sa k slovu a konečne sa prestali všetci prekrikovať. Bola vyčerpaná. Všetko, čo sa dialo, ju oberalo o sily, ale ona to na sebe nesmela ukázať. Pomaly prešla prítomných pohľadom. Ich oči sa upierali na ňu. Angelus na ňu chladne, s hnevom zazeral, Therion si pokojne pobrnkával na harfe. Tá melódia jej prechádzala telom a upokojovala ju. Vždy mala rada hudbu a spev.
„Myslím, že bude najlepšie, ak vám to ukážem.“
Diva ich všetkých obdarila jedným zo svojich rozkošných úsmevov. Už nechcela ďalej pytvať nezmyselnými rečami. Vidieť je niekedy sto krát lepšie ako počuť. Otočila pohľad na Theriona a spýtavo podvihla svoje elegantne klenuté obočie.
„Pán môj, dovolíte mi nazrieť do vašich spomienok a ukázať im Veštkyňu?“ prehovorila potichu a s úctou.
Therion prestal brnkať na harfe a zahľadel sa na ňu. Cítila, ako sa vnútri zachvela. Nevedela, prečo to tak je, ale jeho pohľad ju vždy prenikol, akoby videl až na dno jej duše. Tentoraz ju však neopantal strach z toho, že to možno skutočne dokáže, a mohol by tak všetko odhaliť. Tentoraz cítila, že jej verí.
„Sľúbiš mi, že budeš hľadať len ju?“ jeho hlboký hlas prešiel miestnosťou, ale neotriasol jej dôverou.
„Sľubujem. Budete vedieť presne, čo budem hľadať. Lebo budem tie obrazy ukazovať rovnako vám, ako aj im.“
„Budiž teda, konaj. Moja myseľ je ti otvorená“
„Ďakujem, môj pane.“ uklonila sa žena a tíško vydýchla úľavou.
Takto to bude jednoduchšie.
Diva pomaly zdvihla pravú ručku a zľahka mávla palicou. Tá za sebou vo vzduchu zanechala trblietavé modravé svetlo.
„Uvoľnite svoje mysle. Hľaďte na mňa.“ jej hlas bol hodvábny a prešiel do hĺbok, skoro akoby sa duto rozliehal miestnosťou.
„Pozrite na tvár tej, ktorá dokázala omámiť srdcia a mysle tých, ktorí sa k nej dostali blízko.“
Jej šepot akoby sa otieral o ich tváre – Theriona, pána upírov a mocného vládcu, Angelusa, jeho verného generála, vznetlivého ale stáleho, Temprance, ktorá sa opierala o generálove rameno, snažiac sa udržať na uzde jeho výbušnú povahu, Catherine, bojovníčky ochotnej položiť život pre pánovo slovo a Amélie, Divinej milovanej dcéry. Mágyňa sa dotýkala ich myslí, vstupovala do nich a prenikala ako jemný nočný vánok. Cítili, ako sa ich telá uvoľnili, ako sa upokojili a zmalátneli. Skoro akoby sa napili z niekoho, kto predtým požil veľké množstvo alkoholu.
Divyn šepot sa pomaly strácal v hmle ich myslí, v spomienkach. Nie, nie ich spomienkach, ale v obrazoch, ktoré najprv len matne vyplavovali na povrch, skoro akoby boli ukryté niekde v ich hĺbke.
A tieto obrazy sa postupne zostrovali.

* * * * *

Postavy ... domy ... starodávne sídla. Bohatstvo a moc čišia z každej ulice. A nad tým panuje večná temnota. Záblesky starej slávy, avšak tak jasne cítiť ten opojný pocit moci, pýchu a hrdosť, vedomie, že TOTO patrí TEBE !!!
Zrazu sa obrazy zmenia a ocitneš sa v sále plnej zlata, ebenového nábytku, mramorových sôch, plnej krásnych žien, avšak ... uprostred nich na diamantmi a čiernymi perlami pokrytom tróne sedí postava. Žena štíhla s ladnými krivkami a slonovinovou pleťou. Jej oči sú čierne ako samotná noc, hlboké a tajomné. Cítiš, ako ťa vťahujú do seba. Cítiš, ako sa tvoje telo zachveje ... tak opojne sladké. Rovné vlasy jej ako hodváb padajú na pevné ňadrá. Líca sú krajšie ako okvetné lístky ľalie. Pás je štíhly, ale boky oblé. Sedí elegantne, jej brada hrdo vztýčená, vedomá si svojej moci.
A v tom sa jej obraz zachveje. Ocitneš sa niekde inde. Si v kruhovej miestnosti s dierou uprostred, ale tá nie je prázdna. Vidíš ako sa z nej dvíhajú namodralé plamene chladu a olizujú steny priepasti. Prechádzaš po rímse a Čierna Pani ... Veštkyňa ... sa prechádza po opačnej strane.
Pery Veštkyne sa hýbu, jej slová sú sladšie ako med, ale nerozumieš im. Nevieš, čo hovorí. Jej pohľad je vábny ako bludička, ktorá láka na zradné cesty. A ty nie si schopný odolať. Hľadí na teba spod svojich dlhých mihalníc, opradená tajomstvom. A okolo nej ... sa niečo hýbe ... tiene, prach lesknúci sa ako perleť ... kúzlo večne spriadané.
Cítiš sa ako omámený, veríš každému jej slovu, každému jej pohľadu. Vidíš ako ona prehovára, i keď nepočuješ čo. Perleťový prach sa okolo nej zatrbliece a načiahne sa k tebe ako obrie chápadlá. Vťahuje ťa do svojej magickej moci a ty neodoláš, nedokážeš, lebo jej sila ti preniká až do morku kostí. A vďaka nej sa cítiš byť ešte mocnejší ... CHCEŠ byť ešte mocnejší.
Chceš to, čo chce ona, a pritom ani sám o tom nevieš. Možno len kdesi v kútiku mysle to cítiš, zabudnutý šepot zatlačený do úzadia.
* MOC *

* * * * *

Zrazu sa perleťové chápadlá zachveli a všetko sa rozprsklo v jasných iskričkách, ktoré sa rýchlo vytratili do tichej tmavej miestnosti. Cathrine zalapala po dychu. Diva jemnými krúživými pohybmi svojej palice pomaly uvoľňovala svoje kúzlo. Ich mysle začínali byť opäť ich. “Skutočnosť“ sa strácala, aby sa stala skutočnosťou.
„Je to pani ilúzie.“ šepla Diva, svojim jemným hláskom skoro akoby preťala ticho, ktoré zavládlo v miestnoti.
Ona sama sa zachvela pri sile svojho hlasu. Cathrine pomaly otvorila oči a pretrela si ich, vracajúc sa do prostej miestnosti, v ktorej sa nachádzali. Temprance sa otriasla, akoby chcela rýchlejšie zo seba zhodiť zvyšky kúzla. Amélia sa zapotácala, keď ju ilúzia opustia, Angelus potriasol hlavou. Každý sa vracal, vytrhnutý prudko zo starých spomienok.
„Jej slová sú nebezpečné. Ale jej myseľ ešte viac. Tá je nesmrteľná. Ale teraz viete,“ sivé oči s karmínovým zábleskom preleteli po všetkých, „proti komu stojíme.“
Slabosť prenikala telom mágyne. Kúzlo bolo vyčerpávajúcejšie, ako dala na sebe badať. Jej oči hľadali jediné – muža, držiaceho harfu. Jeho pohľad, hlboký a lahodný, hovoriaci viac ako tisíc slov, spôsobil, že sa rozochvela a kolená sa jej temer podlomili. Oprela sa o svoju mágovskú palicu a len vďaka tomu nespadla.
Pomaly sa nadýchla a cítila, ako jej niečo zadunelo uprostred hrude ... srdce. Jedno slabé poskočenie, ktoré jej vyslalo malátny tlak do hlavy, akoby bola opitá. Ale práve ten jej dodal sily, aby si naďalej držala na tvári masku večnej ľúbeznosti. Ešte nebol koniec tohto stretnutia. Ešte bolo potreba dohodnúť plán, ako sa Veštkyne raz a navždy zbaviť ...

[Jachyra]

Žena rozochvelo vydýchla, od slabosti sa jej zachveli kolená a pomaly skĺzla na zem, jej sivé, temer striebristé oči sa zavreli, jej tváre mokré a špinavé od krvavých sĺz. Kolená si pritiahla k hrudi a oprela sa o ne lakťami. Tvár skryla medzi nimi a prsty ponorila do vlasov.

Prečo? Prečo sa toto muselo udiať mne? Zas a znova?

Myšlienky jej bolestivo preleteli hlavou. Zachvela sa pri nich a pevnejšie zavrela oči, akoby ich takto chcela odohnať.

Som len hlúpa a naivná žena. Rovnako ako som bola i predtým. Ako som mohla dúfať, že sa On zmení? Že teraz to bude iné a hneď pri prvej hádke, prvom odmietnutí, neodbehne za inou? Ako som mohla dopustiť, že som sa do neho zase zamilovala?

Jej prsty pevne, bolestivo zovreli jej jemné vlásky, chladné krvavé slzy sa jej skotúľali po okrúhlych lícach.

Bolí to. Ešte viac ako predtým. Oveľa viac. Vari som za tie tisícročia zabudla na to, čo sa stalo? A prečo sa to stalo? Ale zabudla som aj na inú vec. Pre neho akoby neuplynul jediný deň kdežto pre mňa ... Ja som sa zmenila. Ale On sa nezmenil vôbec.

Jej pravá ruka skĺzla na jej bruško. Mierne sa strhla, skoro akoby ešte cítila šíp, ktorý jej ho prebodol.

Mal mi prebodnúť srdce. Bolelo by ma to menej. Ale ja som Diva, ja som Mocná. A ja sa vymaním z područia hocikoho, kto sa ma kedy pokúsil ovládnuť. Prežila som predtým a prežijem aj teraz. Opäť sa postavím a ukážem svetu, že ja som tá, kto je stála. A Amélia, moja drahá Amélia, moja prekrásna dcérka, mi bude stáť po boku. Tak, ako povedala. A ja ju budem chrániť, lebo je prvá a jediná mojej krvi.

Žena pomaly vydýchla, snažiac sa upokojiť, ako to len ide. V jej hrudi zahorelo teplo pri spomienke na jej dieťa, zrodené z jej vlastnej upírej krvi. Na jej objatie, keď jej dodávala silu, zatiaľčo Divine srdce pukalo žiaľom.

Mám to, čo som potrebovala. Mám Jeho krv. A to je prvý krok ku slobode. Opäť budem svojou vlastnou paňou. Veď nie je práve toto dôvod, prečo som Ho prebudila? Prečo som obetovala svoju moc, aby som ju získala späť ešte väčšiu? Aby som získala prvú mocnú vec pre rituál Oslobodenia?

Pousmiala sa spokojne, pomaly meniac svoje myšlienky, hĺbajúc nad tým, kde sa to všetko pokazilo. Navrátiac sa tam, kde to všetko začalo. Do miesta plného starých ruín, kde jej srdce opäť zahorelo starou láskou, ktorá teraz bolo roztrhaná na kusy. Navrátiac sa k jej plánom, vďaka ktorým mohla získať skutočnú nesmrteľnosť!

[Jachyra]

"A tak kúzlo sa spojí do vírivej špirály, s magickými runami vytvorenými pravou rukou sa premiestni vlna kladnej strany energie na ľavú stranu...."
"Že vraj aby som si ho vzala!" prebleskne jej hlavou myšlienka a jej sústredenie na to, čo čítala, sa okamžite rozplynie.
"Do pekiel aj s tebou, Therion! Nikdy ma nedonútiš, aby som urobila takú chybu a vydala sa za teba. Nie za takého, ktorý o svadobnej noci by si rovno vytvoril celú hárem!" zavrčí potichu žena rozčertene, jej drobná dlaň podoprie hrubý obal knihy a temer by ju zo zvyku zapleskla, ale hneď sa spamätá a opäť ručku stiahne, opatrne uhladiac temer rozpadávajúce sa stránky prastarej knihy.
Pomaly a elegantne sa postaví, jej vysoké opätky, ktoré ju robia aspoň trochu vyššou, zaklepkajú na mramorovej podlahe. Drobná žena prechádza po miestnosti, ruky zopnuté za chrbtom, jej jemne klenuté obočie je zamračené, dodávajúc jej staršieho výzoru.
"Prvá časť mojej pomsty je vykonaná," šepne ktovie komu, možno nábytku okolo nej? Ale nie, zrazu sa niečo vedľa skrine pohne, skoro akoby tieň. Veľký biely kostlivec so starobylým náhrdelníkom otáča hlavou za ženou, ako sa tá prechádza.
"Ale to je ešte len začiatok. On ani len netuší, s kým si to zahrával. Alebo skôr tuší, ale zistí to až vtedy, keď bude neskoro," žena otočí pohľad svojich očí, sivých ako zimné nebo, ku kostlivcovi, pokrúti jemne hlávkou, temné kadere sa jej roztancujú na chrbte, "Nie. Smrť je príliš rýchla, môj drahý. Ja ho nechám žiť, ale on zistí, čo to znamená trpieť naveky. Ak si myslí, že verím jeho slovám, mýli sa."
Ostrejší klapot jej opätkov sprevádza jej kroky spolu so šušťaním šiat, ako prejde ku stolu. Jej ručka sa pohne v magickom geste, tak prirodzenom ako celá jej podstata. Jej pohľad klesne dole a sleduje, ako sa na stolíku zmaterializuje veľká kryštálová guľa. Nahne sa a jej dlaň sa zastaví tesne nad hladkým povrchom. Jej prsty sa pohnú, ale jej pery sa len zavlnia do spokojného úsmevu.
Mocná a stále mocnejšia. Tak, ako to bolo od začiatku a tak, ako to i bude.
Jej oči sledujú guľu, pre ostatných len obyčajný predmet, nevhodný ani len pre deti na hranie, ale ona vidí do jej tajov. Vzduch okolo nej sa zavlní.
"Rada ťa opäť vidím, môj milovaný pane," jej hlas jej sladký ako med, pradie ako mačka, ktorá sa túli, "Tvoja pokorná služobníčka sa ti opäť ozýva, lebo už umierala túžbou počuť tvoj hlas a vidieť tvoju ušľachtilú tvár."
So zväčšujúcim sa sladkým úsmevom a zmyselným pohľadom načúva odpovedi, ktorá zneje len pre ňu. Tíško si povzdychne.
"Aj ja po tebe túžim, môj najdrahší pane. Ale ak by som teraz odtiaľto odišla na tak dlho, aby som opäť mohla spočinúť v tvojom náručí, bolo by to príliš podozrivé. Therion, ten hlupák, ma stále pozoruje aj so svojimi psami. Prekazilo by to vaše storočné plány, zničilo prípravy a všetku obetu a snahu, čo ste do toho vložili. A moje srdce by plakalo."
Temer sa rozosmeje, ako zopakuje Angelusove obľúbené slová. Ako ich len má rada. Tak prosté, úprimné a predsa zradné. Ale udržala sa. Vždy sa vedela kontrolovať. Teda temer vždy.
Opäť si zťažka povzdychne.
"Môj pane, vy sám viete, aké ťažké je udržať moc Kryštálovej gule Pravdy vôbec pre náš rozhovor. Vyčerpáva ma to, hlavne počas dňa. Ale vy to viete, vy viete všetko," zavrní a zasnene sa do gule zadíva, jej útle plecia sa v nevinnom geste pohnú dopredu, akoby cítila niekoho dotyk a objatie a ... možno viac.
Zrazu však prudko zdvihne hlavičku a pozrie k dverám.
"Musím ísť, milovaný. Niekto klope a mohol by cítiť silu mágie okolo mňa," šepne a mávnutím ručky sa celé energia, zhromaždená okolo nej, uvoľní a guľa zmizne.
Žena sa pomaly opäť vystrie, jej bradička sa hrdo zdvihne, plecia pohnú dozadu, po plných tmavých perách prebehne arogantný sebaistý úsmev. Jej oči zchladnú, tvrdé ako žula.
"Hlupák!" zakloní hlávku a divoko sa rozosmeje, "Všetci sú to hlupáci! Chcú ovládať a pritom sa sami stanú ovládaní! Ale tak to má byť. Lebo JA som sa narodila, aby som vládla. Tieňová kráľovná."
Smejúc sa prejde okolo kostlivca, podvedome zdvihne ručku, jej štíhle prsty prebehnú po obnaženej bielej sánke. Lebka sa pomaly za ňou otáča, akoby ju sledovala.
"Ale teraz mám ešte veľa roboty. Veľa. Musím si všetko nachystať. Mám ďalšiu časť skladačky, ktorú som potrebovala. A tá o tom ani nevie. A tretia ... je tak blízko. Tak blízko. Skoro ju cítim vo svojich rukách."
Žena si pomaly zase sadne na stoličku, jej sivými očami prebehne tieň temnejší ako tie najtmavšie zákutia vesmíru, pohlcujúca každé svetlo.
"Len musím postupovať opatrne. Každý krok musí byť premyslený. Nesmú o ničom tušiť. A popri tom dokončiť svoj plán pomsty proti Nemu. Nič nesmie zlyhať."
Zase sa rozosmeje a končekmi prstov sa dotkne starých strán knihy.
"Toto bude moja záchrana. A toto bude môj tromf! Už teraz mojou krvou koluje moc nesmrteľnosti. Ale ešte okamih, už len krátko, a budem nesmrteľná naveky."

Via Nocturna, Therion, pokiaľ noc je nad tebou. Ale už skoro .... už skoro ....

[Jachyra]

"Au.. !" sykla žena, ako si prešla štíhlymi prstami po jemne brade a strhla sa pri obyčajnom dotyku. Ilúzia okolo nej sa na okamih zachvela a poodhalila škaredú tmavú podliateninu na jej sánke. Jej pery boli napuchnuté a popraskané. Jej inak uľachtilá tvárička bola zohyzdená hrozným zranením.
"Tiež si mi mohol vraziť jemnejšie," preblesklo jej mysľou, "Ale očividne generáli majú aj riadnu ranu. Hlavne ak ich hucká proti mne ich milenka, čo by ma najradšej videla mŕtvu na zemi. Ale tentoraz definitívne mŕtvu."
Žena sa ironicky pousmiala, ale len sa pri tom strhla a zase zastonala bolesťou. Zavrela na okamih oči a svoju myseľ plne sústredila na ilúziu vytvorenú okolo nej. Jej tvárička zase dostala pôvodný oválny tvar, znetvorenie sa stratilo, jej pery boli opäť plné so sladkými linkami.
"Vďaka, že som upír." zdvihla pohľad ku stropu, "Inak by som po tej zlomenine mala tvár ako buldog."
Pobavená sama nad sebou sa pomaly postavila. Jej pohľad preletel po ľuďoch, zhromaždených v krčme, popíjajúcich, spokojným so svojimi biednymi životami. A ona sa medzi nimi prechádzala. Jej palica ticho dunela o podlahu v rytme jej krokov.
"Ale môj čas je blízko, myšlienky sa jej spriadali v hlave ako večné kúzlo prýštiace z jej moci, "Všetky diely skladačky do seba zapadajú. Všetky strany a ja uprostred nich, všetko dokopy. Všetko to sedí. Všetko sa to prelína. A ako prví budú na rade tí, čo mi najviac ublížili. Ale nie hneď, nie hneď. Jeden po druhom pôjdu na popravčí klát. A ja sa budem na nich pozerať a budem si užívať ich utrpenie. Zhynú. Všetci moji utláčatelia a zradcovia sa budú krútiť v bolestiach.
Žena zdvihla pohľad, pátrajúc medzi vedomiami okolo nej.
"Tak mocná a na tele tak slabá," skoro akoby ju niečo obvinilo, ona však len mávla ručkou, zaháňajúc obavy a neistotu.
"Ale za mňa bojujú iní!" šeptom si odpovedela a spokojne sa usmiala. Rýchlo vyšla po schodoch na poschodie a tam do svojej obľúbenej izby. Nebola prenajatá. Napravila si šaty a usadila sa elegantne v kresle. Myšlienka prebleskla jej hlavou a ilúzia opadla. Pohľad mäkkých sivých očí sa otočil ku krbu a prehĺbil sa v zamyslení. A vedomie sa blížilo, vystupovalo po schodoch.
"Moje slabiny mi nebudú skazou, lebo moje slabiny sa otočia v silu. Ostatní ma budú milovať a položia za mňa i život. Pre moju lásku, pre moje telo. A ja si vyberiem najmocnejšieho z nich, v ktorého prítomnosti už nebudem nikdy slabá po žiadnej stránke!"
Vedomie sa opäť priblížilo, kľučka sa pohla a dvere sa pootvorili. A jej myšlienky sa na kratučký okamih otočili k predošlému dňu. Skoro akoby na okamih opäť zacítila divokosť a dravosť, ktorá iskrila vo vzduchu a z Neho. Dlhá a hlboká rezná rana na jej lakti, ešte stále citlivá na dotyk, ju začala jemne páliť. Ale to sa už kroky priblížili.
"Rád ťa opäť vidím," ozval sa príjemný mladý hlas. Diva sa strhla, akoby ju niekto vyrušil z hlbokého zamyslenia, a zdvihla pohľad k mladíkovi. Jemne sa na neho usmiala ...

Via Nocturna, trýznitelia ... kým máte ešte čas ... kým máte ešte čas ...

[Jachyra]

Vyčerpane sedí v kresle vo svojej obľúbenej izbičke v hostinci. Jej sivé unavené oči sa upierajú do plápolajúceho ohňa. Jej hlávka sa opiera o vysoké operadlo kresla, pravou ručkou stále drží svoju palicu, tuho ju zvierajúc.
"Toľko vecí sa udialo. Tak veľa. Therion. Sitra Ahra. Je to tu, niečo mocné, niečo .. neuveriteľné. Dúfam, že stačilo to, čo som urobila, že toho bolo dosť. Doteraz ľutujem, že som nazrela do jeho spomienok."
Vyčerpane zakloní hlávku a zavrie oči, ale myšlienky stále lietajú jej hlávkou.
"Therion. Prípad sám o sebe. Napriek tak starej láske a tak starému nepriateľstvu dúfam, že je .. že bude v poriadku. Som unavená. Už je toho veľa. Až priveľa. Cítim sa ako vyžmýkaná. Moje nové telo je tak mladé, ale predsa cítim, ako na mňa dolieha čas. Nedokážem ho viac nenávidieť. Nevládzem. A on .. je vyčerpaný rovnako ako ja. Po prvý krát, po tisícoch rokov, sme sa rozišli v mieri. Noc, ochraňuj ho."
Nakloní hlávku na bok a pootvorí oči, pozrie sa na kryštálový pohár na stole s temne červenou tekutinou.
"Shar. Videla som ťa .. stretla som sa s tebou. Tak mi bolo povedané. Dobre. Dobre. Ty ma oslobodíš od Theriona raz a navždy. Kliatba bude zrušená a ja ostanem voľná. A nebudem potrebovať viac toto." zdvihne pohár a odpije si "Keď to nedokáže nik iný, ty áno. Dúfam, že som ti to povedala. Ach, keby som tak vedela, čo sa dialo. Bodaj by. Ale moja myseľ je mi zavretá."
Povzdychne si a nakloní sa dopredu. Zaprie sa palicou o zem a opatrne sa postaví. Pomaly sa vystrie a zhlboka sa nadýchne. Jej myšlienky preletia k posledným udalostiam, ku čiernej tvári drowa, k jemným jeho bielym vlasom ... "Ah, nie bielym, ružovým vlasom!"
Pousmeje sa pre seba pobavene, užívajúc si svoj škodoradostný fígeľ, spomínajúc na jeho zapletené, cukríkovo ružové hebké vlasy.
"Zlatíčko, Zlatíčko. Už viem tvoje meno a viem, čoho si schopný. Háky? Hmm, možno ich nabudúce použijem na teba. Ale nie, nie. Opäť sa stretneme a zase sa ti dostanem viac do hlavy. Správny mág nepotrebuje svoje kúzla, aby dokázal nazerať za slová. Máš v sebe niečo, čo chcem nájsť. A ja to odhalím. Si milá hračka, ktorá je tak na seba pyšná. Aké bude tvoje zdesenie, keď zistíš, ako hlboko dokážem načrieť."
Pomaly prechádza po miestnosti, jej opätky a palica klapocú po podlahe. Zľahka pohne ručkou a krv v pohári zavíri.
"Prečo to robím? Teší ma vidieť, ako podliehaš. Ako moje slová a činy sú schopné pohnúť niekým s tak tvrdým výcvikom, ako si práve ty, s tak pokojným a hrdým. Videla som tvoju bolesť tam, kde by iný videl zúrivosť. A teší ma to. Ani nevieš, aký pôžitok z toho mám."
Tíško sa rozosmeje, dopije zvyšnú krv, spokojne privrúc oči. Pohár položí na stôl, ako okolo neho prechádza.
"Ilu, dcérka moja. Si mi potešením rovnako ako aj Amélia. Moje dcérky, ste to najdrahšie, čo na svete mám." pomaly vydýchne a pustí palicu, ktorá sa v tom okamihu rozplynie. "Už skoro vás čaká rituál dospelosti. Vytvoríme rodinu, pevnú a trvalú a vy sa stanete pravými Deťmi Noci. Noc na vás bude hľadieť a požehná vás. Bude vás chrániť a dá vám moc! Už skoro, tešte sa. Stanete sa pravými dcérami Veštkyne a naše mysle sa stanú jednou. Hmm .. ale Yariel má podozrenie. Je to múdry muž, bystrý a inteligentný. Popravde je to mág s najsvižnejšou mysľou, akého som stretla za veľmi dlhý čas. Nebezpečný protivník, ale pokiaľ sa podarí tak vynikajúci spojenec. Pred ním hrať hru znamená prehrať. Úprimnosť pri takýchto elfoch je jediná možnosť, ako si ich získať."
Podíde ku posteli a pozrie na ňu. Na okamih ju zaplavia spomienky na Walterovo objatie, na jeho teplo, jeho dych, jeho pokojne bijúce srdce.
"Čo s tebou, drahý môj? Si tak mladý, ešte chlapec. A predsa je v tebe niečo divoké, čo ma k tebe priťahuje. Ale keď sme sami ... neviem. Pripadám si niekedy viac ako tvoja matka. Nevyznám sa v tebe. A zároveň si mi tak podobný. Lebo ani v sebe sa nevyznám. Stará myseľ uložená v tak mladej schránke. Je to zmätené. Ale uvidíme. Mám všetok čas nemŕtvosti pre seba."
Myšlienky jej lietajú hlavou, zatiaľčo jej prsty rozopínajú gombičky na jej kabátiku.
"Toľko vecí sa deje. Priveľa. Ale musím to všetko odsunúť bokom, lebo sú aj dôležitejšie veci. Angelus a tá jeho fľandra?"
Pobavene sa pousmeje, kabátik dopadne na zem, jej prsty rozopínajú opasok na širokej sukni.
"Vy ste dávno bokom. Sú oveľa horšie veci, ktoré treba riešiť. Hmmm ...." zavrní spokojnosťou, ako sukňa skĺzne po jej štíhlych snedých stehnách "... teraz sú na rade iné veci. Kocky sú vrhnuté, reči sa šíria, dôkazy vychádzajú na povrch, podozrenie sa prehlbuje."
Pritiahne si prikrývku až pod krk a zavrie oči, vyčerpane vydýchne.

Via Nocturna, drahí moji ... Via Nocturna, kým vás spravodlivosť nedostihne ...

[Jachyra]

Bolesť. To chvenie vo svaloch striedané s napätím, keď intenzívny ostrý pocit preniká až do morku kostí. Prečo jeden musí toľko trpieť? Aby si potom naopak vážil času, keď môže stáť vo voľnosti, cítiť blaženosť zo slobody a túlajúcej sa mysle? Keď má ruky roztiahnuté do strán, telo uvoľnené a hrejivé teplo ním prechádza? Možno áno.

* * * * *

Niečo silné mi udrelo do prstov. Tlak. Neuveriteľný tlak. Výkrik sa rozľahol malou miestnosťou a ja som cítila, ako sa krútim. Chcela som sa vyhnúť tomu, čo prichádzalo a predsa som vedela, že nesmiem. Bol tam niekto, kto ma potreboval. Nesmiem Ho opustiť. Prosto nesmiem. Teplé ruky sa ovíjali okolo mňa. Cítila som ich silu a vedela som, že ma nepustia. Bol so mnou. A ja som bola s Ním. Všetci sme držali spolu ako jeden celok. Bohovovia, je možné, že by sa mi to podarilo? Že by som vskutku nakoniec dokázala spojiť práve skrz bolesť tých, ktorých som najviac milovala?
Výkrik ma prekvapil. A ešte viac, keď som zistila, že opäť vychádza z mojich úst. Nechcela som kričať, ale musela som. Niečo teplé, priam vriace, mi stekalo po tvárach. Plakala som.

* * * * *

„Nie. To nie. Prečo sa to muselo stať?“ počula som svoj hlas ako šepoce. Počula som svoj vzlyk, ktorý sa rozľahol jaskyňou. A cítila som to. Cítila. Moje srdce plakalo, moje oči plakali. Ale nie pre mňa, nie pre môj osud, tentoraz nie. Plakala som pre niekoho iného. A to chvenie a tlak v hrudi formovali moje myšlienky. Nikdy som nezažila taký pocit. Ešte nikdy sa ma nedotklo niekoho utrpenie tak veľmi, ako teraz. Vidieť Ho, ako túži, ako v Jeho očiach horí oheň a potom to zrazu všetko padá, mizne spolu s Ňou v jame plnej pavúkov, ktorí trhajú Jej telo na kúsky. Cítiť rany bičom a utrpenie, ktoré na Neho dopadalo. Ja som cítila tú bolesť spolu s ním. Ale prečo sa ma to tak dotklo? Prečo som teraz kvôli Nemu plakala? Kde zmizol ten chlad z môjho srdca?

* * * * *

Vykríkla som. Cítila som, počula som ako mi praskajú kosti. Zvierala som svoje ruky a kričala. Tá bolesť bola neznesiteľná. Prečo opäť? Prečo zase? Nenávidela som ju a bála som sa jej. Už nie viac, prosím. A predsa som vedela, že ešte viac príde. Že toto je len začiatok. Otvorila som oči a pozrela sa do Jeho tváre. Počúvala som Jeho slová a snažila sa im rozumieť aj cez clonu, ktorá mi zahaľovala myseľ. Radil mi, aby som sa jej zbavila. Ale ja som to nedokázala. Nemohla som Ho nechať trpieť samého. Nie, keď ja som bola príčinou. Bola to moja chyba. Moja.

* * * * *

Cítila som pod sebou chladné drevo širokého pevného stola. Cítila som chladné okovy na mojich zápästiach. Moje srdce sa zvieralo beznádejou a zúfalstvom. Pozrela som hore. Tie dychtivé kvetinové oči. Zachvela som sa. Moje srdce stislo a ja som vedela, že budem trpieť. Miloval bolesť. A tú miloval aj Ten, ktorý stál za jeho chrbtom. Bola som hlúpa a precenila svoje sily. A opäť som ležala na Stole Utrpenia. Vedela som, čo ma čaká. Kto raz zažil to trýznenie, nože, biče, háky, ihly, klince, plameň i ľad ... ten na to nikdy nezabudne.
Skláňal sa nado mnou a niečo šepkal. Na perách som cítila vlhkosť. Pokúsila som sa brániť, ale nedokázala. Nasala som ju dychtivo. Moju drogu, ktorej sa nikdy nezbavím a ktorú budem naveky potrebovať. Spolu s ňou sa rozochvelo moje telo túžbou, ale moje srdce zvierala úzkosť a panika. Vo vzduchu som cítila páliace sa mäso, pach mojej vlastnej krvi, i keď tam ešte ani neboli. Ale príde to, príde. Tým som si bola istá.
Zrazu sa kvetinové oči odo mňa odvrátili a Jeho telo stuhlo. Sila mágie sa ovinula okolo jeho tela pevnejšie ako železné okovy. A ja som ucítila Jeho vedomie. Jeho moc sa rozliala po miestnosti, ktorá mala byť chrámom môjho utrpenia. Niečo preblesklo v mojom srdci. Niečo, čo objavilo silu vo mne, aby som sa pohla. Jeho hlas ma ponúkal, aby som išla. Okovy zarachotili na dreve stola. Žeby som bola voľná? Tá iskrička nádeje zapálila celé moje telo. Hľadela som na kúzelnými štítmi opradenú bytosť a stále tomu nedokázala uveriť. On prišiel po mňa, aj keď nemusel. On? Ten, kto ma chcel pôvodne zničiť, teraz prichádza a vytrháva ma z rúk smrti. Bohovia žehnajte ho a chráňte ho. Bohovia dajte mi silu, aby som mu raz dokázala poďakovať za to, že ma nenechal trpieť. Cítila som, ako sa mi slzy derú do očí. Vďačnosť? Tak dlho som ju necítila. A potom sa ozval úder. Prekvapene som hľadela na zem, na ktorú som zo stola spadla. Nechápavo. Niečo sa mi ovinulo okolo ramien. Dlhé štíhle prsty ma pevne a predsa nežne zdvihli zo zeme. A moje srdce opäť zaplavila vďačnosť. Nikdy ti to nezabudnem. Nikdy.

* * * * *

Ruky som si pritisla k hrudi. Nevládala som kričať. Snažila som sa nadýchnuť cez stiahnuté vyschnuté hrdlo. Nechcelo ma poslúchať. Na okamih som pocítila úľavu. Moji mučitelia prestali. Možno, možno nadobro? Možno už to skončilo a ja budem žiť? Cítila som mocné paže, ktoré ma objímali. Počula som Jeho hlas. Mám vydržať? Vydržím. Vydržím všetko. Ustanem všetko. Ale nikdy nezapriem to teplo, ktoré sa vo mne zrodilo. Pocity tak známe a predsa vzdialené, ako keby som ich nikdy nemala. Nesmiem sklamať. Ja som Mu ublížila a nedovolím, aby Mu ubližovali aj iní. Neopustím ho. A zrazu ma hrdlo poslúchlo a ja som zjačala. Moja dlaň sa pálila, prepaľovala. Zavrela som oči a kričala. Vedela som, že je to zbytočné, ale podivne mi to prinášalo úľavu. Neskončilo to. Ešte nie. Ale On musí vydržať. Moja myseľ sa norila do bolesti a skrz ňu, po vlákne našich myslí, až k Nemu. Všetky moje sily sa načahovali k Nemu, lebo Jeho sila sa vinula okolo mňa a dávala mi moc a vedomie, že sa o mňa postará, kým ja sa budem starať o Toho, ktorý nesmel byť sám. A dlaň mi naďalej niečo prepaľovalo.

* * * * *

Načahovala som svoje vedomie ako chápadlá obrej chobotnice. Zbierala som črepiny vedomia, to, čo ostalo z Jeho mysle a spájala to dokopy. Bol rozbitý. Skoro tak ako aj ja. Tak podobný mne samej. Všetko bolo pre neho neznáme, zmätok vládol v jeho hlave. Ako som mu závidela. Moja myseľ bola vyrovnaná a predsa tak zničená. Boli sme si podobní, ale zároveň rozdielny. Nedokázala som sa len prizerať. Od začiatku, od prvého nahliadnutia do jeho mysle som vedela, že mu pomôžem. Nemohla som niekoho nechať trpieť tak, ako seba. Nie v tomto.
Vzala som ďalšie dva úlomky, prepojila ich spolu svojou mysľou a potom pridala k celku. Nebude si všetko pamätať, ale bude opäť žiť. Démoni jeho minulosti sa premenia na spomienky. Ale bude bojovať a bude trpieť. City bolia. City veľmi bolia. Ale ja budem pri ňom a ukážem mu ich. On pochopí a možno, možno aj ja. Možno nájdem cestu. To bola tá nádej. Ak on nájde smer, možno ešte je šanca i pre mňa.
Moja myseľ sa postavila proti mne. Udrela na mňa silou, akú som nečakala. Vari prídem o rozum? Vari tá bolesť nikdy neskončí? Možno nie, ale tentoraz to bolo pre moju slobodu. A pre jeho slobodu.
„Ty ... si sa obetovala pre mňa?“ cítila som na sebe pohľad nebeských očí, počula Jeho hlboký hlas. Vnímala Jeho údiv, ale i niečo iné. Jeho vďačnosť. On ju cítil, skutočne cítil. Vedela som to. V mojom srdci sa rozlieval ... ten pocit. Hrial ma, skoro pálil, ale neblížil. Moje ruky sa tuho ovíjali okolo môjho pása. Čelom som sa dotýkala kolien. Stuhnutá bolesťou z útoku vedeného z mojej vlastnej mysle som sa nedokázala pohnúť. Tiché stony sa drali cez moje zaťaté zuby. Ale i napriek tomu sa stále vo mne rozlieval ten pocit. Bol v mojom žalúdku a spolu s ním ľahkosť. Radosť ... šťastie. Ako dlho som ho ja už necítila.

* * * * *

Niečo mi trhalo telo na kúsky. Ten pocit na mojej pokožke, ktorý prišiel tesne pred tým, ako sa to zaborilo do mňa a vytrhávalo kúsky mäsa z tela, ten pocit som poznala. Príliš blízko a príliš osobne. Nechcela som. Počula som svoj výkrik, ale prečo znel tak ochraptelo? Kričala som, aby ma zradil. Aby už viac netrpel a nemusela som trpieť ani ja. Jeho vedomie sa prepadalo. Bola som zúfalá, nemohla som to dovoliť. Nie teraz, jeho myseľ musí ostať čistá. Musí ostať so mnou. Má šancu. Musí ju mať. Len nie teraz, keď konečne ... cítil. Počula som Jeho rady, aby som ho nechala ísť. Aby som mu dovolila skryť sa v kúsku svojej vlastnej mysle. Strach mi zovrel útroby viac, ako bolesť. Nedovolila som to. Nemohla som. Nenechala by som ho samého, lebo to je to, na čom záleží.

* * * * *

Moje prsty sa dotýkali Jeho ruky. Hľadela som do jeho tváre a videla, ako sa jeho nebeské oči zatvárajú. A moje srdce sa chvelo. Chcel vidieť odvrátenú stránku pocitov a ja som sa chystala mu ju ukázať. Pokiaľ chceš spoznať radosť, musíš spoznať aj smútok. Jedno bez druhého neexistuje. A ja som mala toho jedného až príliš. Dala som Mu to. A On pocítil a pochopil. Jeho tvár to prezradila. Už vedel, čo to znamená. Moja myseľ sa ponárala hlbšie. Ako keby nasledovala vyšliapanú cestičku, ktorá jej ukazovala smer.
Hľadela som na ženu a ona len prikývla. V jej tvári sa zračila hanba a bolesť. Ale ako mohla cítiť to, čo tým jediným gestom vo mne zničila? Nemohla. Ale ja som to cítila. Moje srdce, tak chatrné, sa trhalo na kúsky. To prikývnutie sa surovo ovinulo okolo neho a kmásalo.
Niečo horúce mi stekalo po lícach. Nože sa mi zabárali do brucha a do svalov, nedokázala som stáť. A ani On. Obaja sme klesli a moje prsty kŕčovito zvierali jeho ruku. Tá bolesť. Ukázala som mu ju. To, čo ma rozbilo na úlomky, ktoré ostali pohodené v okolí. Moje horiace srdce stratilo vtedy nádej. Stratilo vieru v lásku. A on to cítil, akoby tam bol so mnou, akoby bol vo mne. Prečo mu spôsobujem toľké utrpenie? Prečo? Bola to úľava. Už som nebola sama, už aj niekto iný to zdieľal. Cítila som, ako si vytrhol ruku z mojich. Sklonila som hlavu. Hanbila som sa za seba, za to, čo som mu urobila. Ale predsa som cítila úľavu.
Nejaké ruky sa okolo mňa ovinuli a pritisli ma k sebe. Počula som Jeho hlas, ako mi v mojej rodnej reči šepká, ako ma kolíše. Dával mi svoje teplo a útechu. Chápal ma. Môj ochranca a môj priateľ. Bez pretvárky a bez klamstva. A ja som mu mohla veriť. Vedela som to. A to ma bolelo ešte viac.

* * * * *

„Pomstím sa im, Temnovláska. Všetkým sa im pomstím,“
Ale načo pomsta. Aby som už netrpela? Aby ani jeden z nás nezažil tú chladnú ruku utrpenia? Možno práve v tom prípade je pomsta správna. Hrdlo ma začalo páliť a ten oheň sa lial nižšie a nižšie. Akoby ma rozožieral zvnútra. Neskončilo to, nikdy to neskončí. Ale to predtým takisto ustalo, vari toto nemá?

* * * * *

Ležala som na stole. Na chladnom stole. Okovy mi zvierali zápästia a členky. Striebro. Cítila som vo vzduchu, ako mi škvarí pokožku. Pach krvi a mäsa sa rozlieval miestnosťou. Neskončí to, nikdy to neskončí. Zas a opäť utrpenie prichádza a zas a opäť príde pocit úľavy. Predstieranie, že som v poriadku. A potom svitanie opäť pohltí svet a temná kobka plná zatuchliny, plesne a hniloby pohltí môj výkrik, až kým ma neoslobodí ďalší súmrak.
Nevládala som sa poobzerať a predsa som musela. Nemal rád, ak som zatvorila oči. Páčilo sa mu vidieť v nich to, čo vo mne bolo. Okná do duše človeka hovorieval mi vždy. A ja som sa dívala. Postava Kata sa priblížila a moje srdce stislo. Ešte to nekončí, nie pre dnešný deň. V rukách držal niečo, čo sa zalesklo. Ďalšie striebro. Ostrý rezavý pocit sa vsiakol do môjho ľavého ňadra a výkrik vystrelil so miestnosti spolu s puchom pálenej pokožky. A ja som bola sama. Len dychtivé uši počuli môj hlas, moje náreky a prosby. Ale jeho srdce ostalo ľadové. A ja som bola sama ... a moje srdce sa zastavilo.
Všetko sa vymenilo. Stála som nad postavou pripútanou v strieborných okovách. Videla som strach v jeho očiach, tú hrôzu. Nasala som tieto pocity a aj vôňu z jeho umučeného tela. Páčilo sa mi to. Moje rozlámané ustrašené srdce v tej chvíli nepoznalo strach. Teraz prichádza čas slobody. Priložila som strieborný predmet na jeho hruď. Moje oči sa rozšírili. Jeho rev prenikal až do mojich vnútorností. Ó, blažený pocit.
A potom sa to skončilo. Stála som tam, umorená a utýraná. Stála a nevedela som, kde beriem tú silu, aby som neklesla na kolená. A On stál predo mnou. Obaja sme boli plní bolesti. Naše telá boli chrámom, ktorý znesvätili a ktorý ostal v troskách. Bude možnosť ho opäť vybudovať? Načiahla som k nemu ruku. Poď. Hovorila som mu pohľadom. Túžila som, aby prišiel. Túžila som po jeho objatí. Dve bytosti spojené v utrpení. Ako môžu nájsť život? Tým, že neostanú samé. On nebol sám, nesmel byť. Bola som tam s ním ja.
Stiahol svoju ruku a odvrátil sa odo mňa. Strach mi zovrel hrdlo, úzkosť mi stiahla vnútornosti. Moje ruky sa ovinuli okolo mojej hrude a brucha, ako keby dokázali vyplniť tú prázdnotu. Temnota ho pohltila. Padla som na kolená, sila ma opustila. Nedokázala som viac bojovať. Nemohla som viac. Ostala som sama. Opäť. Sama v tej tmavej kobke. Sklonila som hlavu.

* * * * *

Otvorila som námahou viečka. Ten krásny pohľad inak kvetinových očí sa teraz v desivo rubínovej žiare na mňa upieral. Niečo teplé mi opäť stekalo dolu tvárami. Spočívala som v jeho náručí, ale vedela som, že som ... sklamala.
„Opustil nás,“ šepla som. Ani len hlas som už nemala, aj ten odišiel.
„Prepadol sa do tmy. Stratili sme ho.“
Moje srdce sa trhalo na kusy. Opäť. Zlyhala som. Ja som bola tá, kto to dopustil, kto ho uvrhol do rúk Mučiteľov. A ja som bola tá, kto nedokázal nájsť cestu k jeho spáse. Zlyhala som ... a moje vlastné vedomie sa prepadlo do prázdna.

* * * * *

Via nocturna tí, čo spôsobujete bolesť, lebo sami sa jej dočkáte

[Jachyra]

A prišiel nový deň .. a slnko opäť vyšlo nad horizont a prežiarilo temnotu svojím svetlom. Raz, naposledy, ho uvidím opäť.
A nádej skrsla, radosť zaplála. Vďaka bohom, vďaka im. Temná Pani na mňa hľadí, ale nezvíťazí. Lebo mojím snom už nie som viac ja. Mojím snom sú iní. A ja im ich nedám. Ani jedného z nich. Budem ich chrániť. Môj úbohý život už nemá cenu. Ale môj odkaz v nich ostane. Budem žiť naďalej a naveky. V nich a v ich deťom. V posolstve....


https://www.youtube.com/watch?v=FnCAoWWK_t0

[Jachyra]

Je ťažké žiť neživot. Je ťažké bojovať. A ešte ťažšie postaviť sa a kráčať ďalej. Ako by som chcela ostať ležať pod ranami biča a nemusieť pozbierať sily a opäť sa postaviť. Každá jedna rana dopadla ostro a tvrdo, ale nie to mi blížilo. Spomienky na bolesť boli to, čo ma desilo. Kobka ... Kat ... nože ... ihly ... striebro ... srdce mi zvierali záblesky minulosti. A ten strach. Tá hrôza z Jeho pohľadu. Kruté oči, ktoré sa vyžívali v mojom utrpení. Nikdy na ne nezabudnem. A moji mučitelia boli takí istí. Krutí a bezcitní.

Via nocturna, pokiaľ nepríde čas, kde ja uvidím strach v očiach vašich.

* * * * *

Neboli sme dosť rýchli a chytili nás. A opäť tma a ničota. Srdce mi zvieralo, myseľ naplnená spomienkami. Jeho spomienkami na toto miesto a jeho výkrikmi, jeho trápením a prepadávaním sa do temnoty. Vedela som, čo príde. Výsluch a vypočúvanie. Skôr ako ku mne prišli, som cítila, ako mi trhajú kožu, ako sa mäso oddeľuje od kostí, cítila som jeho výkrik, i keď vzduch sa nepohol a miestnosť sa utápala v tichu. To, čo bolo, sa prelínalo s tým, čo bude. Bolesť mi vytryskla do hlavy.
Sú to len moje predstavy, alebo mi Večnosť odhaľuje môj trpký osud?
Tieň sa pohol, železo zaškrípalo. Cítila som ju, ako vošla. Jej hlas ma prebudil, aj keď moja myseľ bdela. Čo prinesie tento deň? Otázky? Odpovede? Moje a či vari ich? Bolesť mi vytryskla do ramena. A s ňou prišiel prvý záblesk. Môj krvavý chrbát pokrytý ranami, lebo som si dovolila vzdorovať. Doby dávno zašlé a zabudnuté a ja v nich stratená. Hojivé zábaly, schopné liečiť aj nemŕtvych, len aby sa všetko mohlo opakovať. Vedela som to. Minulosť ma dostihla, opäť. Ale niečo bolo iné. Tentoraz to bolo iné.
Obrazy zapadajúce prachom, ale živé v mojej mysli, preťal hlas. Jeho hlas. Jeho vôňa. Zhlboka som sa nadýchla a pousmiala som sa. Sklonila som hlávku a ucítila dotyk jemných vlasov na mojom líci, ktoré zakryli úsmev. Ja som ostala s Ním, keď to potreboval, a on? On je teraz so mnou. Tie slová, ten dotyk. Objatie. Bol blízko, cítila som jeho myseľ, ale predsa bol ďaleko. Jeho hlas prichádzal spoza mreží a súčasne skrz vlákno veštby a nepoznaného, ktoré sa chvelo.
Bolestivý krik preťal miestnosť, tentoraz skutočný znak utrpenia. Skoro som videla tie kvetinové oči, ako sa kalia karmínom. Ale v tom momente moje srdce ostávalo chladné. Zmenil sa, niečo bolo zle. Pokúsila som sa to napraviť, ale podarí sa to? Dúfala som, že áno, ale nevedela som, nebola som si istá. Všetko ukáže čas, pokiaľ sa stane, že sa nás budúcnosť dotkne a my nezapadneme bezducho v prachu minulosti. Miestnosť ňou bola cítiť. Mnohí tu našli svoj koniec, naplnenie svojho života v posledný deň. Môj život? Ten neskončí. Opäť sa zrodí a opäť bude plynúť. Ja však už nevládzem a nechcem, aby to pokračovalo takto. Sloboda je aj v smrti. Pokiaľ tá nemôže prísť, nie je to vari tiež otroctvo?
Zdvihla som k Nemu pohľad. Stál tam a hľadel na mňa. A ja som mu verila. Bič dopadol, bolesť mi vytryskla do nôh. A s ňou prišiel záblesk. Kobka, Vykonávateľ stojaci nado mnou. Vedela som, čo príde. Zas a opäť ma pohltí temnota a zas a opäť mi tá dá nový neživot. Kto však mohol čakať, že tentoraz sa to všetko zlomí? Pozreli na mňa krvavé oči ... ale neboli plné nenávisti, bolo v nich niečo iné, hlboké. A ja som si uvedomila, že zaplápolali nebeským jasom. Klam mojej minulosti sa rozštiepil a premenil v prach. Mohlo to byť tak jednoduché? Zlomiť kliatbu strachu jedným pohľadom? Slovom, ktorého hlas bol chladný, ale v mojej mysli vrúcny a úprimný?
Otázky, odpovede ... a ďalšie rany. Strhla som sa a tentoraz to bol môj výkrik, ktorý sa rozozvučal. Moje nohy. Ležala som tam, neschopná sa pohnúť. Môj pohľad sa s hrôzou zdvihol k širokému oknu. Slnečný jas sa blížil a ja, pripútaná striebornými okovami, som sa nemohla pohnúť. Moje sily vyprchali. Čakala som na koniec. Koľký krát to vôbec bolo? Už som to nepočítala. Ten, čo mi ukradol srdce a pošliapal ho, bol stále ten, kto bol silnejší. Ale ja nájdem spôsob, ako ho zničiť. Teraz nie, ale nabudúce. Podarí sa mi to. Ohnivá guľa ma prepadla a ja som kričala bolesťou. Kričala som kvôli minulosti, ktorá vo mne sídlila ako hnusný parazit a nechcela ma pustiť. Zabárajúca sa do mňa stále hlbšie. A potom .. tie oči. Jeho hlas, pýtajúci sa, či to vydržím, či mám síl. A ja som mala. Rany minulosti zmizli. A ja? Čo vôbec cítim? Je to samota? Nie. To nie. Lebo cítim. Nie som sama, už nie viac. Slová z diaľky mi to potvrdzovali. Nezradil, on nakoniec nezradil! Vytrval a ostal verný! A slová v mojej mysli zapĺňali prázdnotu. Nie som viac sama. Úsmev prežiaril moju tvár a ja som ho opäť musela skryť. Bolesť tela ma netrápila, lebo bolesť srdca mizla. Je možné, že nakoniec tam, kde som čakala koniec, príde nový začiatok? Je možné, že On má pravdu a oplatí sa žiť aj pre vlastnú slobodu?
Rany ustali, kroky stíchli. Ucítila som Jeho ruky a privinula som sa k Nemu. Na ranách som cítila jeho dotyk a vôňu hojivej masti. Jeho hlas ma upokojoval a ja som vedela, že je všetko v poriadku. Tam, v kobkách večnej temnoty, som sa rozhodla, že chcem opäť žiť. A potom ma obostrela vľúdna pokrývka spánku.

* * * * *

Posadila som sa na kraj postele a usmiala som sa na Neho. Miestnosťou sa šírila vôňa čaju, vajíčok a opečeného chleba a šteklila ma v žalúdku. Tam dole sa všetko zmenilo. Poznala som toľko vecí, poznala som taje sŕdc Stratených vo večnej tme. A predsa ich vnútro nepadlo úplne. Je v nich skryté viac a každý z nich je dôkazom. Ich panie sú stratené, ale oni nie sú. Ich pohľady o tom hovorili. Jeden, ktorý rád počúva elfské piesne. Jeden, ktorý sa rád pozerá na elfku, čo je. Jeden, ktorý ...
Pohladila som Jeho hebké vlasy. Moje prsty ich cítili, ale moje oči ledva zachytávali jeho slabý obrys. Chcem vidieť Tvoju tvár, Tvoj pohľad. Sledovať, keď môj palec prechádza po tvojom líci. Miznúci chlad. Otočila som pohľad bokom, do temnoty. Ithil, Pani mesiaca. Ty svojim svetlom prežiariš večnú temnotu. Pomôž mi a zošli svetlo mojim očiam. Nech opäť vidím to, čo tma skrýva predo mnou.

[Jachyra]

Snila jsem už moc dlouho,
abych našla význam a porozuměla.
Tajemství života,
proč jsem tady, abych to znovu zkoušela?

Uvidím vždycky, uvidíš vždycky
pravdu, když ti bude zírat do obličeje?
Osvobodím se někdy nebo se nikdy neosvobodím,
když zlomím tahle pouta?

Dala bych své srdce, dala bych svou duši.
Vrátila bych to, je to má chyba.
Tvůj osud je beznadějný,
musím žít, dokud to nebude napraveno.
Dala bych své srdce, dala bych svou duši.
Vrátila bych to a pak už se konečně budu ubírat svou cestou.

Žila jsem už tak dlouho,
mnoho roků mě míjelo.
Viděla jsem mnoho království,
vzestupy a pády, viděla jsem to všechno.

Viděla jsem hrůzu, viděla jsem zázraky,
jež se děly přímo před mýma očima.
Osvobodím se někdy nebo se nikdy neosvobodím,
když budu dělat dobro?

Dala bych své srdce, dala bych svou duši.
Vrátila bych to, je to má chyba.
Tvůj osud je beznadějný,
musím žít, dokud to nebude napraveno.
Dala bych své srdce, dala bych svou duši.
Vrátila bych to a pak už se konečně budu ubírat svou cestou.

Therion, náš sen skončil už dávno.
Všechny naše příběhy a slávu jsem brala tak vážně.
Nemůžeme být spolu
navždy, už žádné slzy.
Já tady vždycky budu až do konce.

Therion, už žádné slzy.
Therion, už žádné slzy.

Dala bych své srdce, dala bych svou duši.
Vrátila bych to, je to má chyba.
Tvůj osud je beznadějný,
musím žít, dokud to nebude napraveno.
Dala bych své srdce, dala bych svou duši.
Vrátila bych to a pak už se konečně budu ubírat svou cestou.

Pieseň spomienky na Theriona





Stojím v daždi a hľadím. Čakám. Je to tak dlho, ale moja nádej ostáva. Spomienky sa mi túlajú hlavou, na celé tie dlhé roky a dážď bubnuje na moju kapucňu. Ale ja stále stojím a hľadím do tmy. Čakám, či sa zjavia tie modré iskričky, ktoré sú tak dlho stratené. Uvidím ich ešte niekedy? Prídu? Alebo sú nadobro preč? Tak dlho je už ticho. Moja myseľ akoby bola mŕtva, keď sa ani to Vlákno života nezachvelo toľké mesiace. A strach narastá. Strach z toho, čo príde .. alebo skôr čo nepríde. Možno nakoniec aj toto je mojím trestom. Za všetky zmarené životy ... ostávam opäť a stále sama. Moje srdce ostáva prázdne, ale nádej ... tá ešte žije. Až kým raz neuvidí tie iskričky v temnote, na ktoré stále čaká.

[Jachyra]

Išla som a predsa som nevedela kde. Sedela som v sedle a cítila som, ako ma kroky môjho koňa kolísali. A predsa som nevnímala. Ostala som prázdna. Všetko zmizlo. Modré uhlíky sa stratili v tme a teraz .. teraz odišlo aj to posledné. Čo mi vôbec ešte zostávalo na tomto svete? Odveká temnota ma obklopovala a ja som cítila jej chladný dotyk. Tiene boli mojim večným spoločníkom. A úsvit? Ach, úsvit. Cítila som jeho volanie, ako mi našepkával, ako ma vábil.
Pozerala som dopredu a predsa som nevedela, kam idem. Statný biely žrebec sám volil cestu. Aj jeho niečo volalo - chlad jeho domoviny. Volá to i mňa? Aby som konečne išla tam, kde ... raz tak či tak musím ísť? Cítila som ťarchu Čierneho Orbu. Ležal na mojich pleciach tak dlho. Cítila som sa vyčerpaná, vyšťavená. Nevládala som. Čo tak na chvíľku .. sa posadiť? Možno na lúku? Alebo .. na nejaký vyvýšený kopec? Sledovať obzor, ako bude pomaly blednúť, ako hrejivé slnečné lúče pohladia moje líca ... ako vo mne zahorí plameň. Ten hrejivý pocit, to .. poznanie konca. Pokoj. Už žiadne starosti. Ach, ako často som túžila po tom pocite, po tom vedomí odpočinku.
Úsvit. Začiatok .. alebo koniec? Možno oboje naraz. Moje telo tak mladé, ale moja duša .. mám vôbec dušu? Možno sú to len ostatky vedomia, ktoré sa vznáša a prenáša po neživote. Som stará. Som unavená neživotom. Môj učiteľ, nech ho večná temnota privíta s otvorenou náručou, mi hovoril, že raz každý Nesmrteľný privíta hrejivú náruč konca. Stále mám pred očami jeho úsmev, keď otočil svoju tvár k obzoru. A potom ...
Úsvit. Túžim po ňom. Je to jediná vec, ktorá mi ostala. Je to tá posledná istota, ktorá neodíde. Orb ... nechám ho konečne spočinúť v pokoji? Odpútam od neho svoju dušu, svoje vedomie a nechám, aby ho našla prvá bytosť, na ktorú padne jeho kliatba? Alebo ho schovám a zapečatím, uchránim svet od jeho temnej moci?
Úsvit. Si tak ďaleko a noc je tam tmavá. Akoby nechcela ustúpiť. Jej chápadlá ma držia v zovretí už celé veky. Videla som vzrast a pád ríš. Videla som narodenie aj smrť generácií. A ja ... som ostala, ale všetko zomrelo spolu so mnou, len telesná schránka sa ďalej hýbala. Som vôbec ešte neživá? Nie som už úplne mŕtva po celý ten čas, čo som len klamala samu sebe a snažila sa zvrátiť tú tvrdú pravdu?
Úsvit, kde si? Chcem k tebe načiahnuť ruky. Ty si to, čo zmyje moje krvavé slzy, ktoré ma pália na lícach. Očisť ma od všetkého, čo som kedy spôsobila. Od mojich "hier", od utrpenia. Chcela by som cítiť pokoj, ale v mojom vnútri je len prázdnota. Zmierenie? Nie. Necítim nič. Len .. bolesť. Bolí to, byť samou. Bolí to nemať nikoho. Ale kto môže pochopiť Dieťa Noci? Som len pliaga pre každého, ktorému v hrudi bije srdce. Som strašidlo pre deti, ktoré v noci nechcú ležať vo svojich postieľkach. Som ... kto som?
V diaľke sa niečo zabelelo. Sneh. Kopce pokryté ľadovcom, ktoré boli ešte tak ďaleko. Aj biely žrebec sám vie, kde ísť. Viem to aj ja? Viem vôbec ešte niečo? Áno ... viem. Som nemŕtva. Som upír, ktorý ničí životy. Som siréna, ktorá svojim vábnym spevom láka do zatratenia. Som dryáda bez srdca, ktorá telom púta pohľad, aby potom mohla roztrhať svoju obeť a jej krv nechať vsiaknuť do pôdy a nasýtiť svoj čierny stromu. Som jachyra, ktorá s každou bolesťou, každým utrpením je silnejšia, ktorá púšťa jed na ktorý nie je záchrana.
To som bola a to som. Je ľahké zabudnúť, ale skôr či neskôr pravda zas a opäť vypláva na povrch. A s ňou prichádza prázdnota. A volanie úsvitu. Opäť ho cítim. Chladný nočný vánok mi o ňom šepká sladké slová. Cítim ho vo vzduchu, tak čerstvý a tak blízko. Ale temná noc mi zvestuje, že sa tentoraz mýlim. Žeby moja túžba sa ho snažila dovolať skôr?
Nadýchla som sa. Pľúca ma pálili, ako po niekoľkých hodinách zase znenazdania dostali prísun vzduchu. Ďalší odkaz, posolstvo toho, čo som. Ale niečo sa zmenilo. Ucítila som ... vôňu života. Moje zmysly zbystrili. Inštinkt príšery, ktorá ucítila korisť. V ušiach som počula silný tep. Lahodný zvuk krvi búriacej sa v mladom tele. Áno. Áno ... tak dlho, tak veľmi dlho som necítila smäd. Ale teraz ma pálil v útrobách. Prázdnota vo mne kričala o nutnosti naplnenia. Dokážem ju uhasiť krvou? Vyprchávajúcim životom v mojich rukách? Cítiť to posledné zachvenie chladného tela, ten posledný výdych, s ktorým duša opúšťa tú biednu, zraniteľnú schránku? To posledné teplo, ktoré prúdi do mňa. Ten sladký pocit na koreni jazyka, ktorý zanechá posledná kvapka krvi?
Hlad. Hrozný hlad. A potom som ho uvidela. Tak mladý, tak sám, tak vydaný na milosť a nemilosť. Zvieral meč a štít, vydesene sa obzeral, hľadajúc ozvenu jeho slov, ktorá sa umelo šírila okolo, vychádzajúca z mojich pier. Budem ho vábiť. Budem sa s ním hrať. Moja korisť. Ah, jeho myseľ bola tak slabá, stačil mi jediný dotyk, aby som vedela, že podľahne, keď si to ja budem želať.
Chabý pokus o útok. Tá zmätenosť v jeho široko otvorených očiach. Obavy, aj keď sa snažil ukázať silným. Každá bytosť z temného podzemia zatajuje svoju slabosť. Ale ja ju cítim ... z jeho pokožky. Cítim, ako z neho sála. Je tak ... omamná.
"Na tvojom mieste by som urobil, ako ti hovorí."
Tá bolesť. Pálilo to, tak veľmi. Pár slov a ... ten hlas. Cítila som, že sa musím nadýchnuť, ale nešlo to. Neverila som, ale predsa som to vedela. Niečo v mojej hrudi ma trhalo na kusy. Ach, tá bolesť. Chcela som si moje tvrdé nechty zaboriť hlboko do rebier a dolámať ich, len aby som prsty stisla okolo toho, čo to pálenie spôsobovalo, a aby som to vyrvala zo seba. Niečo mi zadunelo v ušiach, v mojej hlave. Tep. Cítila som, ako sa mi srdce pohlo. Nasilu som sa nadýchla a bolesť prešla do hlavy. Ale s výdychom bola preč.
A opäť ten hlas. Otočila som svoj pohľad. Modré iskry vo večnej temnote. Ach, tá bolesť. Hruď ma pálila ako snáď ani pri svätom paladínskom ohni nie. Niečo sa zalesklo vo svite mesiaca. Chladný kryštáľ severu, zdobiaci drevo, ktoré pri napnutí ticho zapraskalo. Je to výplod mojej mŕtvej mysle? Je to .. rozlúčenie sa pred tým, než konečne spočiniem v pokoji? Je to .. živé. Vo vzduchu sa vznášala slasť života, tichý zvuk pokojne búšiaceho srdca, silný prúd krvi, tak vyrovnaný, tak pokojný .. a úsvit? Úsvit bol zrazu ďaleko.

[Jachyra]

POSTAVA JE UKONČENÁ, NIKDY SA S ŇOU UŽ NEBUDE POKRAČOVAŤ, JEJ PRÍBEH NEMÁ KONIEC A NIKDY MAŤ NEBUDE, NAKOĽKO JE NESMRTEĽNÁ. NAVEKY BUDE BLÚDIŤ SAMA TEMNOTOU A SHAR BUDE V JEJ ŠĽAPAJACH. BOHOVIA BUĎTE JEJ MILOSTIVÍ !!!