No ja zatiaľ neviem ,že by sa niekto niekde z Elfie sťahoval

A už je to tu! A ja by som za

"Počul si, že jehovisti z Elfie, čo boli prevelení tu k nám do Timpánie, hromadne vstupujú do toho ... počkaj, ako sa to volá? Takí tí v bielych prehozoch, stále premýšľam, ako ich držia tak čisté," mrmle jedna zo žien k druhej, ako perú prádlo.
"Aaaahh, myslíš Rád hrdzavej sekery?"
"Ty si ale sprostá!" oborí sa prvá žena na druhú, "Myslela som Rád plamennej čepele!"
Druhá žena zhíkne a zagúľa tmavými očami.
"Ja som ti sprostá, ty hlupaňa? Veď sa pozri na tie ich štíty, aké sú načervenalé, to musí byť hrdza."
"Kdeže hrdza! Nie len že si blbá, ešte aj slepá. Však to tak majú urobené ako znak, tie plamene okolo meča."
Druhá žena neodpovie a hodnú chvíľu len spolu perú bez slova, napätie medzi nimi skoro hmatateľne iskrí.
"A .. ako vlastne dopadol ten náš Calestus? Vieš, ten, čo bol tak pekne zvolený za nášho veliteľa."
"Myslíš to volenie typu: "diskutovanie" mužov krčme nad pohármi, až do ... no ... až kým ich neodnesú?"
Ženy sa obe naraz zasmejú a napätie razom opadne. Chvíľku nato staršia pokračuje:
"Ale áno, viem, čo si myslela. Čo som počula, tak bol prepustený z légie s najvyššími poctami a odišiel na odpočinok. Naposledy som počula, že sa má veľmi dobre. A vraj pokukuje po tej mladej kňažke, čo prišla. Chren starý!" žena spokojne pokýve hlavou, "Ale nebanujem, to nové velenie teda stojí za to."
Mladšia žena sa zapýri a rozchichoce a staršia sa len svetaznalo pousmeje.
"A hlavne ten nový veliteľ mestskej stráže Equitian Fexes by vážne stál za hriech!"
Mladšia si tíško odkašle, načúvajúc staršej a ešte viac sa zapýri: "No .. ja .. ja by som radšej dala prednosť tomu .. no .." zase si odkašle, ".. tomu krásnemu. Tomu žiarivému. Taký hrejivý pohľad má a ten jeho úsmev, až sa mi srdce skoro zastavilo," mladá si povzdychne zasnene.
"No vida ju! Konečne aj dospieva, decko jedno. Po chlapoch pokukuje, ale nie aby držala nohy u seba a na zemi, ale rovno za tým najnepolapiteľnejším ide! Len preto, že má krídla, už sa jej tu lýtka zapaľujú!"
Mladá žena zčervená až za ušami a naštvane hodí po staršej žene mokrú košelu a tá sa len ešte viac rozosmeje, keď mladá zvolá:
"Ale mami !!!"

"No teda, dnes to bol pohľad!"
"Mi niečo hovor. Ten biely obzor, na to len tak nezabudnem. Som si myslel, že sa ženie ne nás nejaký hurikán."
"Ťažko povedať, čo by bolo lepšie. Hurikán, alebo ..."
"Myslím, že to ukáže len čas. Ale zatiaľ mám pocit, ako keby nás zaplavila prívalová vlna."
"... no však to som myslel. Ktovie, či by bolo lepšie byť zničení, alebo ... toto?"
Obaja legionári na seba chvíľku mlčky hľadia, než jeden z nich preruší ticho.
"Toto mesto vymieralo. Nič horšie ako smrť by nás nemohlo postihnúť. Takže by som to zhodnotil tak, že to môže priniesť len niečo dobré."
"Len nehovor priskoro, sused môj, len nehovor priskoro. Odtiaľ doteraz nikdy nič dobré neprišlo."
Druhý muž sa zrazu rozosmeje.
"Ale však sme odtiaľ prišli my!"
Prvý postarší chlap sa zarazí a potom sa k jeho smiechu pridá.

"Počuli ste to? To o tom ... chlapíkovi?"
"Uhm, myslíš toho, čo si to nahrkotal do hostinca a vyzeral skôr ako zbrojný sklad?"
"No toho práve. Si tam vari bol? Som počul, že sa tam rozdrapoval na celú miestnosť a robil hrdinu."
"Samozrejme, že robil hrdinu, čo iného by si čakal od hocikoho z acronskej légie?"
"Čože? To vážne? Nikdy by som neveril, že sa budú zase len tak prechádzať po našej dedine. Ešte mám v živej pamäti, ako všetko trpelo pod ich despotizmom," elf si nespokojne odpije z vína a nervózne sa poobzerá okolo seba.
"Je to tak. Na to len tak niekto nezabudne. Isto nie my. Vraj bol dokonca tak drzý, že šiel aj za našim veľaváženým správcom."
"Za ním?? A čo chcel? Dúfam, že ho poslal kade ľahšie."
"To asi nie," mrzuto mu odpovie, "Ale Filoména ho videla ísť cez zhromaždište a vraj sa vôbec netváril nadšene. Skôr akoby mu chcel odhryznúť z nosa!"
Obaja elfovia sa pobavene zasmejú.
"Tak je, dobre by urobil. To je správny správca, konečne! Elfia si ho zaslúži po tom všetkom, čo si už vytrpela a my s ňou. Nech len toho acronského parchanta pošle tam, kde patrí."
Ozvalo sa cinknutie pohárov.

A nakoľko Diva nie som pozvaná, tak tam asi budem otravovať ako .. nejaký protivný komára    muhhahahaha!

Súhlasím a pekne sa všetci presunú do Timpu a dostanú sa pod nadvládu acronskej légie a jehovistov
a inak chcem sa vám drowákom pozrieť na zúbky, nech to tam trochu ožije

Jachyra
ale ďakujem moc a tiež musím povedať, že som sa parádne zabavila

Išla som a predsa som nevedela kde. Sedela som v sedle a cítila som, ako ma kroky môjho koňa kolísali. A predsa som nevnímala. Ostala som prázdna. Všetko zmizlo. Modré uhlíky sa stratili v tme a teraz .. teraz odišlo aj to posledné. Čo mi vôbec ešte zostávalo na tomto svete? Odveká temnota ma obklopovala a ja som cítila jej chladný dotyk. Tiene boli mojim večným spoločníkom. A úsvit? Ach, úsvit. Cítila som jeho volanie, ako mi našepkával, ako ma vábil.
Pozerala som dopredu a predsa som nevedela, kam idem. Statný biely žrebec sám volil cestu. Aj jeho niečo volalo - chlad jeho domoviny. Volá to i mňa? Aby som konečne išla tam, kde ... raz tak či tak musím ísť? Cítila som ťarchu Čierneho Orbu. Ležal na mojich pleciach tak dlho. Cítila som sa vyčerpaná, vyšťavená. Nevládala som. Čo tak na chvíľku .. sa posadiť? Možno na lúku? Alebo .. na nejaký vyvýšený kopec? Sledovať obzor, ako bude pomaly blednúť, ako hrejivé slnečné lúče pohladia moje líca ... ako vo mne zahorí plameň. Ten hrejivý pocit, to .. poznanie konca. Pokoj. Už žiadne starosti. Ach, ako často som túžila po tom pocite, po tom vedomí odpočinku.
Úsvit. Začiatok .. alebo koniec? Možno oboje naraz. Moje telo tak mladé, ale moja duša .. mám vôbec dušu? Možno sú to len ostatky vedomia, ktoré sa vznáša a prenáša po neživote. Som stará. Som unavená neživotom. Môj učiteľ, nech ho večná temnota privíta s otvorenou náručou, mi hovoril, že raz každý Nesmrteľný privíta hrejivú náruč konca. Stále mám pred očami jeho úsmev, keď otočil svoju tvár k obzoru. A potom ...
Úsvit. Túžim po ňom. Je to jediná vec, ktorá mi ostala. Je to tá posledná istota, ktorá neodíde. Orb ... nechám ho konečne spočinúť v pokoji? Odpútam od neho svoju dušu, svoje vedomie a nechám, aby ho našla prvá bytosť, na ktorú padne jeho kliatba? Alebo ho schovám a zapečatím, uchránim svet od jeho temnej moci?
Úsvit. Si tak ďaleko a noc je tam tmavá. Akoby nechcela ustúpiť. Jej chápadlá ma držia v zovretí už celé veky. Videla som vzrast a pád ríš. Videla som narodenie aj smrť generácií. A ja ... som ostala, ale všetko zomrelo spolu so mnou, len telesná schránka sa ďalej hýbala. Som vôbec ešte neživá? Nie som už úplne mŕtva po celý ten čas, čo som len klamala samu sebe a snažila sa zvrátiť tú tvrdú pravdu?
Úsvit, kde si? Chcem k tebe načiahnuť ruky. Ty si to, čo zmyje moje krvavé slzy, ktoré ma pália na lícach. Očisť ma od všetkého, čo som kedy spôsobila. Od mojich "hier", od utrpenia. Chcela by som cítiť pokoj, ale v mojom vnútri je len prázdnota. Zmierenie? Nie. Necítim nič. Len .. bolesť. Bolí to, byť samou. Bolí to nemať nikoho. Ale kto môže pochopiť Dieťa Noci? Som len pliaga pre každého, ktorému v hrudi bije srdce. Som strašidlo pre deti, ktoré v noci nechcú ležať vo svojich postieľkach. Som ... kto som?
V diaľke sa niečo zabelelo. Sneh. Kopce pokryté ľadovcom, ktoré boli ešte tak ďaleko. Aj biely žrebec sám vie, kde ísť. Viem to aj ja? Viem vôbec ešte niečo? Áno ... viem. Som nemŕtva. Som upír, ktorý ničí životy. Som siréna, ktorá svojim vábnym spevom láka do zatratenia. Som dryáda bez srdca, ktorá telom púta pohľad, aby potom mohla roztrhať svoju obeť a jej krv nechať vsiaknuť do pôdy a nasýtiť svoj čierny stromu. Som jachyra, ktorá s každou bolesťou, každým utrpením je silnejšia, ktorá púšťa jed na ktorý nie je záchrana.
To som bola a to som. Je ľahké zabudnúť, ale skôr či neskôr pravda zas a opäť vypláva na povrch. A s ňou prichádza prázdnota. A volanie úsvitu. Opäť ho cítim. Chladný nočný vánok mi o ňom šepká sladké slová. Cítim ho vo vzduchu, tak čerstvý a tak blízko. Ale temná noc mi zvestuje, že sa tentoraz mýlim. Žeby moja túžba sa ho snažila dovolať skôr?
Nadýchla som sa. Pľúca ma pálili, ako po niekoľkých hodinách zase znenazdania dostali prísun vzduchu. Ďalší odkaz, posolstvo toho, čo som. Ale niečo sa zmenilo. Ucítila som ... vôňu života. Moje zmysly zbystrili. Inštinkt príšery, ktorá ucítila korisť. V ušiach som počula silný tep. Lahodný zvuk krvi búriacej sa v mladom tele. Áno. Áno ... tak dlho, tak veľmi dlho som necítila smäd. Ale teraz ma pálil v útrobách. Prázdnota vo mne kričala o nutnosti naplnenia. Dokážem ju uhasiť krvou? Vyprchávajúcim životom v mojich rukách? Cítiť to posledné zachvenie chladného tela, ten posledný výdych, s ktorým duša opúšťa tú biednu, zraniteľnú schránku? To posledné teplo, ktoré prúdi do mňa. Ten sladký pocit na koreni jazyka, ktorý zanechá posledná kvapka krvi?
Hlad. Hrozný hlad. A potom som ho uvidela. Tak mladý, tak sám, tak vydaný na milosť a nemilosť. Zvieral meč a štít, vydesene sa obzeral, hľadajúc ozvenu jeho slov, ktorá sa umelo šírila okolo, vychádzajúca z mojich pier. Budem ho vábiť. Budem sa s ním hrať. Moja korisť. Ah, jeho myseľ bola tak slabá, stačil mi jediný dotyk, aby som vedela, že podľahne, keď si to ja budem želať.
Chabý pokus o útok. Tá zmätenosť v jeho široko otvorených očiach. Obavy, aj keď sa snažil ukázať silným. Každá bytosť z temného podzemia zatajuje svoju slabosť. Ale ja ju cítim ... z jeho pokožky. Cítim, ako z neho sála. Je tak ... omamná.
"Na tvojom mieste by som urobil, ako ti hovorí."
Tá bolesť. Pálilo to, tak veľmi. Pár slov a ... ten hlas. Cítila som, že sa musím nadýchnuť, ale nešlo to. Neverila som, ale predsa som to vedela. Niečo v mojej hrudi ma trhalo na kusy. Ach, tá bolesť. Chcela som si moje tvrdé nechty zaboriť hlboko do rebier a dolámať ich, len aby som prsty stisla okolo toho, čo to pálenie spôsobovalo, a aby som to vyrvala zo seba. Niečo mi zadunelo v ušiach, v mojej hlave. Tep. Cítila som, ako sa mi srdce pohlo. Nasilu som sa nadýchla a bolesť prešla do hlavy. Ale s výdychom bola preč.
A opäť ten hlas. Otočila som svoj pohľad. Modré iskry vo večnej temnote. Ach, tá bolesť. Hruď ma pálila ako snáď ani pri svätom paladínskom ohni nie. Niečo sa zalesklo vo svite mesiaca. Chladný kryštáľ severu, zdobiaci drevo, ktoré pri napnutí ticho zapraskalo. Je to výplod mojej mŕtvej mysle? Je to .. rozlúčenie sa pred tým, než konečne spočiniem v pokoji? Je to .. živé. Vo vzduchu sa vznášala slasť života, tichý zvuk pokojne búšiaceho srdca, silný prúd krvi, tak vyrovnaný, tak pokojný .. a úsvit? Úsvit bol zrazu ďaleko.

Snila jsem už moc dlouho,
abych našla význam a porozuměla.
Tajemství života,
proč jsem tady, abych to znovu zkoušela?

Uvidím vždycky, uvidíš vždycky
pravdu, když ti bude zírat do obličeje?
Osvobodím se někdy nebo se nikdy neosvobodím,
když zlomím tahle pouta?

Dala bych své srdce, dala bych svou duši.
Vrátila bych to, je to má chyba.
Tvůj osud je beznadějný,
musím žít, dokud to nebude napraveno.
Dala bych své srdce, dala bych svou duši.
Vrátila bych to a pak už se konečně budu ubírat svou cestou.

Žila jsem už tak dlouho,
mnoho roků mě míjelo.
Viděla jsem mnoho království,
vzestupy a pády, viděla jsem to všechno.

Viděla jsem hrůzu, viděla jsem zázraky,
jež se děly přímo před mýma očima.
Osvobodím se někdy nebo se nikdy neosvobodím,
když budu dělat dobro?

Dala bych své srdce, dala bych svou duši.
Vrátila bych to, je to má chyba.
Tvůj osud je beznadějný,
musím žít, dokud to nebude napraveno.
Dala bych své srdce, dala bych svou duši.
Vrátila bych to a pak už se konečně budu ubírat svou cestou.

Therion, náš sen skončil už dávno.
Všechny naše příběhy a slávu jsem brala tak vážně.
Nemůžeme být spolu
navždy, už žádné slzy.
Já tady vždycky budu až do konce.

Therion, už žádné slzy.
Therion, už žádné slzy.

Dala bych své srdce, dala bych svou duši.
Vrátila bych to, je to má chyba.
Tvůj osud je beznadějný,
musím žít, dokud to nebude napraveno.
Dala bych své srdce, dala bych svou duši.
Vrátila bych to a pak už se konečně budu ubírat svou cestou.

Pieseň spomienky na Theriona





Stojím v daždi a hľadím. Čakám. Je to tak dlho, ale moja nádej ostáva. Spomienky sa mi túlajú hlavou, na celé tie dlhé roky a dážď bubnuje na moju kapucňu. Ale ja stále stojím a hľadím do tmy. Čakám, či sa zjavia tie modré iskričky, ktoré sú tak dlho stratené. Uvidím ich ešte niekedy? Prídu? Alebo sú nadobro preč? Tak dlho je už ticho. Moja myseľ akoby bola mŕtva, keď sa ani to Vlákno života nezachvelo toľké mesiace. A strach narastá. Strach z toho, čo príde .. alebo skôr čo nepríde. Možno nakoniec aj toto je mojím trestom. Za všetky zmarené životy ... ostávam opäť a stále sama. Moje srdce ostáva prázdne, ale nádej ... tá ešte žije. Až kým raz neuvidí tie iskričky v temnote, na ktoré stále čaká.

Tak nám sa dá len 21-23, lebo vtedy sa nám dá bez detí

Naopak ja ak budem hrať bude to práve aj kvôli Šedostínke, ona je asi to najzlatejšie DM, aké som kedy stretla

Ja mám jasný dôvod, prečo som tu prestala hrať. Bolo jasne povedané, že sa na K2 krídla získať nedajú, aj keď od začiatku ma hráči presviedčali, že by taká možnosť asi mala byť a krídla sú moja srdcovka, vždy boli a bez možnosti ich získať? Možno sa tu občas ukážem, ale vyslovene len kvôli tomu, že tu sú niektorí hráči, ktorých mám fakt rada, ale inak nie. Jedine ak by sa Neus rozhodol, že by takú vec umožnil.